Jan Němec sa vo Vlku z Královských Vinohrad vracia k vlastnému životu, no nesnaží sa vytvoriť uhladený pamätník. Rok 1968, festival v Cannes, emigrácia aj neskoršie návraty k filmu skladá cez osobné spomienky, sebairóniu a vedomie vlastnej filmárskej legendy.
Autobiografia, ktorá si dovolí pochybovať o sebe
Mladšieho Němca stvárňuje Jiří Mádl, staršiu podobu rozprávača Karel Roden. Rozdelenie postavy medzi dvoch hercov podčiarkuje, že film nepracuje s jednou nemennou verziou človeka. Spomienky sa menia spolu s tým, kto ich rozpráva a z akého odstupu sa na ne pozerá.
Film prepája osobný život s dejinami československej kinematografie a politickými otrasmi, ktoré Němcovu kariéru priamo ovplyvnili. Namiesto chronologického životopisu vzniká skôr autorský komentár k tomu, ako sa vlastný príbeh mení, keď sa z neho po desaťročiach stane súčasť kultúrnej pamäti.
Němec si vlastnú legendu radšej rozoberá, než aby ju leštil
Autobiografický film je zaujímavý práve tým, že jeho autor veľmi dobre vie, akú povesť si počas života vytvoril. Namiesto snahy podať definitívnu pravdu preto pracuje s pamäťou ako s materiálom, ktorý sa dá komentovať, spochybniť aj ironizovať. Rozdelenie postavy medzi mladšieho a staršieho Němca zvýrazňuje odstup medzi udalosťou a jej neskorším rozprávaním. Politické zlomy, emigrácia a návraty k filmu tak nevystupujú ako kapitoly učebnice, ale ako momenty, ktoré sa pri spätnom pohľade premiešajú s osobnou mytológiou. Vlk z Královských Vinohrad preto môže fungovať aj pre diváka, ktorý nepozná všetky režisérove filmy: ako portrét človeka, ktorý odmieta predstierať, že vlastný život sa dá uzavrieť do jednej verzie.
