Vianočný film zvyčajne predpokladá, že starý dom a zasnežená stodola vytvoria pocit tradície. Šťastné a krvavé používajú rovnaký obraz presne opačne. Nórska usadlosť má tradíciu, o ktorej noví americkí majitelia nič nevedia – a jej miestny strážca považuje neznalosť pravidiel skôr za urážku než ospravedlnenie.
Folklór nie je dekorácia na stromčeku
Bytosť zo stodoly vychádza zo škandinávskej predstavy nisse alebo fjøsnisse, domáceho či farmárskeho ducha, s ktorým treba zaobchádzať podľa určitých zvykov. Magnus Martens túto tradíciu mení na motor hororovej komédie: čím modernejšie a sebavedomejšie sa rodina správa, tým zreteľnejšie zisťuje, že prišla do priestoru so staršími pravidlami.
Aleksander Kirkwood Brown v scenári využíva kultúrny rozdiel aj generačný konflikt. Nový začiatok v Nórsku nie je pre všetkých členov rodiny rovnakým snom a nadprirodzený problém iba zosilňuje napätie, ktoré si priniesli so sebou.
Šťastné a krvavé tak spájajú vianočnú ikonografiu s jednoduchou folklórnou podmienkou: rešpektuj dom a jeho obyvateľa. Keď sa táto podmienka ignoruje, sviatočný pokoj sa veľmi rýchlo zmení na boj o to, kto má na usadlosti skutočné právo rozhodovať.
Neznalosť miestnych pravidiel sa mení na smrteľnú chybu
Humor funguje najmä z rozdielu medzi americkou predstavou pohodových Vianoc a folklórom, ktorý miestni nepovažujú za dekoráciu. Rodina si prinesie vlastné zvyky a predpokladá, že stará usadlosť sa im jednoducho prispôsobí. Nisse však predstavuje presný opak: prostredie má pravidlá, ktoré existovali dávno pred novými majiteľmi. Film tak premieňa kultúrne nedorozumenie na hororovú mechaniku. Čím dlhšie postavy ignorujú jednoduché varovania, tým absurdnejšie aj nebezpečnejšie následky vznikajú.
