Nie každý dokument sa hodí na oddychový večer. Dve deci tušu je skôr film pre chvíľu, keď chcete premýšľať o rodine, spomienkach a tom, ako sa pohľad na rodičov mení s vekom. Ester Geislerová sa v ňom pokúša priblížiť k svojmu otcovi Petrovi Geislerovi. Nehľadá však iba dôkazy o jeho talente; zaujímajú ju aj slabosti, rozpory a otázky, ktoré po ňom zostali.
Otec bol odborníkom na Japonsko, prekladateľom a kaligrafom. Jeho život spájal normalizačné Československo s cestami do Japonska, tvorbou a osobnými vzťahmi, ktoré sa nedali oddeliť od jeho práce. Pre dcéru bola táto osobnosť blízka i vzdialená zároveň. Takýto rozpor je v rodinách bežný, iba málokto sa ho však pokúsi spracovať filmovým jazykom. V obsadení tohto titulu aj filmu Prameň sa objavuje Aňa Geislerová.
Čo dáva filmu emocionálnu váhu
Ester Geislerová pracuje s rodinnými fotografiami, listami, kaligrafiami, básňami a výpoveďami ľudí, ktorí Petra poznali. Z dokumentov sa postupne vynára nielen profesijná dráha, ale aj to, ako si ho pamätajú jeho ženy, deti, priatelia či študenti. Výsledkom nemusí byť úhľadný obraz bez rozporov. Práve ochota ponechať v portréte nejednoznačnosť môže divákovi otvoriť vlastné otázky.
Na plátne sa stretávajú rodinné zábery, kaligrafie, rozhovory aj fragmenty osobných listov. Práve preto je vhodnejšie hovoriť o pátraní než o klasickom životopise. Ester Geislerová neskrýva, že ide o jej otca. V rozhovore pre Český rozhlas rozprávala, ako ju táto práca priviedla k novému porozumeniu človeku, ktorý jej bol celý život blízky, no zostával aj neznámy. Táto otvorenosť môže byť najväčším dôvodom, prečo si film vybrať.
Ak vás zaujíma japonská kultúra, rodinné archívy alebo filmové hľadanie vlastnej identity, nájdete tu viacero vstupných bodov. Režisérka nie je nestrannou pozorovateľkou cudzieho života, ale dcérou svojho protagonistu. To môže priniesť mimoriadnu blízkosť aj potrebnú pochybnosť. Scenár pripravila s Vladimírom Barákom, hudbu zložil Roman Holý a film vznikol v česko-slovenskej spolupráci.
Dve deci tušu uviedli na festivale v Karlových Varoch 2026 a do slovenských kín prišli v novembri toho istého roka. Film má 83 minút a hodí sa na večer, keď chcete premýšľať o vlastnej rodine, nie len pozorovať cudzí osud. Nepôjde však o ľahkú životopisnú zábavu: téma rodičovských chýb a nedopovedaných otázok môže byť osobná aj pre diváka.
