Tereza Nvotová v Otcovi nesleduje tragédiu ako jeden šokujúci moment, ale ako udalosť, ktorá pokračuje v každom ďalšom dni. Michal po fatálnej chybe neprichádza len o pokojný rodinný život. Čelí polícii, možnému trestu, vlastnému pocitu viny a najmä manželke, pre ktorú sa človek, ktorému dôverovala, zrazu stal súčasťou najhoršej skúsenosti jej života.
Milan Ondrík a Dominika Morávková nesú jadro filmu, ktorý vznikol v slovensko-česko-poľskej koprodukcii. Scenár Nvotovej a Dušana Budzaka vychádza zo skutočných udalostí a z fenoménu, pri ktorom mozog v rutinnom režime zlyhá spôsobom, ktorý si človek predtým nevie predstaviť. Vysvetlenie však nie je ospravedlnením a film medzi týmito dvoma vecami zámerne necháva napätie.
Čo zostane z rodiny po nevysvetliteľnom zlyhaní
Stopáž 103 minút sústreďuje pozornosť na následky a na krehkú možnosť zmierenia. Michal potrebuje pochopiť, čo sa stalo, ale Zuzka nemusí byť pripravená prijímať rovnaké vysvetlenia v rovnakom čase. Otec preto pracuje s dvoma paralelnými cestami: právnou zodpovednosťou a intímnym procesom, v ktorom sa dôvera nedá obnoviť rozsudkom ani odborným termínom.
Film mal medzinárodnú premiéru v Benátkach a stojí na slovenskom jazyku aj domácom prostredí. Je náročný už svojou témou, nie potrebou komplikovaného deja. Divák od začiatku vie, čo je jadrom tragédie; dôležité je sledovať, čo táto vedomosť urobí s manželstvom, sebavnímaním a predstavou o tom, nakoľko človek dokáže kontrolovať vlastnú myseľ.
Práve rozpor medzi pochopením mechanizmu a nemožnosťou vrátiť následok späť udržiava film v napätí aj bez klasickej zápletky.
