Pablo Larraín v Marii nezačína pri zrode opernej hviezdy, ale na konci jej cesty. Maria Callas žije v Paríži, jej veľká kariéra je minulosťou a dni trávi v spoločnosti ľudí, ktorí sa o ňu starajú, vlastných spomienok a hudby, od ktorej sa nikdy úplne neoddelila. Angelina Jolie hrá speváčku vo filme, ktorý mieša konkrétnu realitu posledných dní s vnútorným svetom ženy zvyknutej existovať pred publikom.
Callas po odchode z veľkých javísk
Scenár Stevena Knighta sa sústreďuje na Callasinu identitu mimo javiska. Pierfrancesco Favino a Alba Rohrwacher hrajú členov domácnosti, Haluk Bilginer stvárňuje Aristotela Onassisa a objavujú sa aj Kodi Smit-McPhee či Valeria Golino. Medzinárodná dráma z roku 2024 má 123 minút.
Larraín nevytvára encyklopedický portrét opernej kariéry. Významné momenty sa vracajú cez pamäť a predstavy a ukazujú rozdiel medzi tým, ako Callas poznala verejnosť, a tým, ako prežíva samu seba po odchode z veľkých scén. Hudba je preto súčasťou konfliktu: hlas jej dal identitu aj moc, no zároveň vytvoril obraz, od ktorého je ťažké ustúpiť. Maria sleduje človeka, ktorý sa pokúša získať späť niečo zo svojej minulosti, hoci vie, že čas sa nevráti. Namiesto jednoduchého príbehu o sláve tak vzniká portrét posledného obdobia, v ktorom sa kariéra, láska, samota a spomienky nedajú od seba spoľahlivo oddeliť.
Spomienky vytvárajú portrét namiesto kroniky
Film zároveň vedome nerozlišuje každú spomienku ako objektívny fakt. Niektoré momenty sú filtrované cez Mariino vnímanie a práve táto neistota zapadá do portrétu ženy, ktorá znovu prechádza vlastným životom. Divák tak sleduje skôr vnútornú pravdu postavy než historickú kroniku.
