Raymond Depardon v dokumente Francúzsko nehľadá veľké dejiny ani ikonické pohľadnice. Sadá do karavanu, cestuje po krajine a vytvára jednoduchú situáciu: dvaja ľudia si sadnú pred kameru a rozprávajú sa o tom, čo práve žijú. Práca, rodina, peniaze, sklamania či každodenné obavy sa tak dostávajú do centra filmu bez komentára, ktorý by divákovi vopred vysvetľoval, čo si má myslieť.
Táto metóda pôsobí nenápadne, no práve v nej je sila filmu. Depardon rozhovory netlačí k pointe a nesnaží sa z účastníkov vyrábať reprezentantov nejakej vopred určenej skupiny. Kamera zostáva pri ich slovách, pauzách aj gestách. Z jednotlivých stretnutí sa postupne skladá obraz krajiny, ktorý nevzniká z čísel alebo politických sloganov, ale z toho, ako ľudia hovoria o vlastnom živote.
Malé rozhovory, z ktorých vzniká veľký obraz
Francúzsko preto funguje skôr ako pozorovanie než klasická reportáž. Jedna dvojica rieši vzťahy, iná neistotu v práci, ďalšia sa vracia k rodinným problémom. Film medzi týmito situáciami nehľadá umelé dramatické spojenia. Ich spoločným menovateľom je obyčajnosť a fakt, že každá z nich patrí do rovnakej krajiny, hoci skúsenosti postáv sa výrazne líšia.
Dokument, ktorý necháva priestor ľuďom
Pre diváka je dôležité prijať pomalší rytmus a pozorné počúvanie. Nejde o cestopis ani o pokus vysvetliť celé Francúzsko jednou tézou. Depardon skôr vytvára priestor, v ktorom môžu obyčajné vety nadobudnúť váhu, pretože nie sú prekryté hudbou, komentárom alebo rýchlym strihom. Výsledkom je civilný portrét spoločnosti postavený na detailoch, ktoré by v hlučnejšom dokumente ľahko zanikli.
