Najvýrečnejší detail zo zákulisia dokumentu The Unthinkable Daughter sa týka kamery, ktorú filmári nechali bokom. Keď oslovili Andreasa von Richthofena, chceli najprv vedieť, či si vôbec želá o svojej rodine hovoriť. Podľa režisérky Lygie M. Barbosa dal najavo, že uprednostňuje súkromie. Pre diváka je táto drobnosť podstatná. Pri návrate do rodiny poznačenej vraždou neznamená ochota jedného človeka vypovedať, že sa ostatní automaticky stanú jeho partnermi v rozhovore.
Súrodenci pred kamerou a mimo nej
Andreasova sestra Suzane bola odsúdená za účasť na vražde rodičov Manfreda a Marísie v São Paule v roku 2002. Na nový rozhovor pristúpila po viac než desiatich rokoch od toho predošlého. Barbosa a spolurežisér Paulo Gambale Maká tak museli nájsť spôsob, ako vystavať rodinný príbeh, keď ochota rozprávať zostáva v rodine nerovnomerne rozdelená. Pri opise minulosti preto siahli aj po archívnych materiáloch z čias vyšetrovania.
The Unthinkable Daughter má 101 minút a kombinuje nové rozhovory s dobovými záznamami.
Čo nedokáže zachytiť dobový záznam
Pri sledovaní je zaujímavé všímať si, koľko rôznych otázok možno položiť tomu istému obrazu. Dobový záznam pripomenie, čo sa vtedy dostalo na verejnosť. Oveľa menej môže povedať o tom, ako si po rokoch vlastné konanie vysvetľuje človek, ktorý na ňom stojí pred kamerami. Nový rozhovor zasa vzniká s vedomím všetkého, čo medzičasom priniesli vyšetrovanie, odsúdenie aj roky strávené vo väzení.
Vďaka tejto vzdialenosti má film čo ponúknuť aj divákovi, ktorý pozná výsledok prípadu. Jedna súčasná výpoveď môže doplniť minulosť o hlas, ktorý v nej dlho chýbal. Miesto pre brata, ktorý si zvolil mlčanie, pritom zostáva jeho vlastné.
Fotogaléria


