Keď Helena Třeštíková začala v roku 1980 nakrúcať mladomanželov Ivanu a Václava Strnadovcov, pôvodne išlo o časozberný projekt sledujúci prvé roky manželstva. Kamera sa však k rodine vracala desaťročia a výsledkom je portrét približne tridsiatich piatich rokov spoločného života.
Jedna rodina pred kamerou počas veľkej časti života
Film zachytáva prácu, rodičovstvo, ekonomické problémy, dospievanie detí aj meniace sa vzťahy medzi členmi rodiny. Popri osobnom príbehu sa v pozadí mení aj Československo a neskôr Česká republika. Třeštíková však nevysvetľuje veľké dejiny komentárom; necháva ich vstupovať do každodennosti cez podmienky, v ktorých rodina žije.
Najväčšou zvláštnosťou časozbernej metódy je odstup. Divák nepozná iba výsledok jedného rozhodnutia, ale môže po rokoch vidieť, čo z neho zostalo. Strnadovi preto nie sú portrétom jedného dramatického obdobia, ale dokumentom o tom, ako sa život skladá z množstva drobných zmien, ktoré v čase získajú úplne inú váhu.
Časozber ukazuje následky rozhodnutí, ktoré by v bežnom filme zostali za záverečnými titulkami
Pri Strnadovcoch nie je najdôležitejší jeden dramatický zlom, ale možnosť vrátiť sa k tej istej rodine po rokoch a zistiť, čo sa z predchádzajúcej etapy zachovalo. Deti dospievajú, práca sa mení a problémy, ktoré kedysi vyzerali definitívne, môžu získať úplne inú váhu. Kamera zároveň zachytáva prirodzenú zmenu spôsobu, akým o sebe členovia rodiny hovoria. Človek, ktorý niečo vysvetľoval v mladosti, môže po desiatkach rokov svoje rozhodnutie vnímať inak. Třeštíkovej metóda preto vytvára druh dramatického napätia, ktorý nemožno naaranžovať scenárom. Divák sleduje skutočný čas a vie, že medzi jednotlivými návštevami sa odohral život, ktorý film nedokáže úplne kontrolovať.
