Keď sa štátna propaganda dostane do školy, nemusí prísť ako jeden veľký príkaz. Môže sa objavovať v nových ceremóniách, videách, úlohách, nástenkách a požiadavkách na učiteľov. Pán Nikto proti Putinovi zachytáva tento proces cez Pavla Talankina, pracovníka školy v uralskom Karabaši, ktorý začal z vnútra dokumentovať, ako invázia na Ukrajinu mení každodenný život jeho žiakov.
Osobné riziko za obyčajným záznamom
Talankin materiál nenakrúcal ako externý reportér. Bol súčasťou inštitúcie a práve preto mal prístup k situáciám, ktoré by sa pred návštevou cudzej kamery pravdepodobne zmenili. David Borenstein z týchto záberov vytvoril film, ktorý stojí na detailoch a opakovaní. Divák sleduje, ako sa militarizovaný jazyk stáva normou a ako sa hranica medzi vzdelávaním a politickým rituálom postupne posúva.
Dokument však nie je iba katalógom školských zmien. Talankin musí premýšľať, čo so svojimi záznamami urobí a čo mu hrozí, ak sa jeho zámer odhalí. Jeho rozhodnutie pokračovať dáva filmu napätie, ktoré nevzniká umelou dramatizáciou. Stačí vedomie, že kamera zachytáva veci, ktoré oficiálny systém nechce interpretovať rovnakým spôsobom.
Škola ukazuje, ako propaganda preniká do každodennosti
Deväťdesiatminútový Pán Nikto proti Putinovi získal na Sundance zvláštnu cenu poroty. Jeho sila spočíva v konkrétnosti: jedna škola, jeden zamestnanec, konkrétne deti a postupné zmeny, ktoré sa odohrávajú pred objektívom. Divák nepotrebuje detailnú znalosť ruského školstva, aby rozumel základnému konfliktu medzi povinnosťou voči práci a pocitom, že účasť na systéme už znamená spoluúčasť.
Práve nenápadnosť mnohých zaznamenaných situácií môže byť znepokojivejšia než otvorený prejav moci, pretože ukazuje, ako rýchlo sa zmena normalizuje.
