Petr Janda je s Olympikom spojený tak dlho, že dokument o jeho živote sa automaticky stáva aj kronikou jednej z najdlhšie fungujúcich českých rockových kapiel. Django však neostáva pri známych skladbách a jubilejných koncertoch. Olga Malířová Špátová sleduje, čo znamená šesť desaťročí nepretržitej hudobnej práce pre človeka aj jeho rodinu.
Olympic ako životná os, nie iba kapela
Archívne materiály prepájajú rané roky kapely, normalizáciu, personálne zmeny a koncertovanie so súčasným Jandom. Do filmu vstupuje Marta Jandová, Milan Broum aj František Ringo Čech, takže portrét nevzniká iba z jednej autobiografickej výpovede.
Dôležité je, že Janda ani vo vysokom veku nehovorí o tvorbe ako o uzatvorenej kapitole. Skúšanie, skladanie a vystupovanie zostávajú súčasťou každodennosti.
Django preto funguje menej ako oslava jedného výročia a viac ako otázka, čo udrží človeka pri tej istej profesii šesťdesiat rokov. Úspechy sú súčasťou odpovede, ale rovnako podstatné sú straty, konflikty a schopnosť pokračovať po období, keď sa osobný život s verejnou kariérou dostal do priameho napätia.
Dlhá kariéra nie je jedna rovná línia
Šesťdesiat rokov pri jednej kapele môže zvonka vyzerať ako príbeh stability, archív však odhaľuje množstvo prerušení, zmien a období, keď pokračovanie nebolo samozrejmé. Django preto získava zmysel práve v spojení úspechov so stratami a konfliktmi. Janda nepôsobí ako človek, ktorý už iba komentuje hotovú minulosť; tvorba zostáva prítomným časom. Dokument tak môže hovoriť o vytrvalosti bez jednoduchého motivačného hesla. Pokračovať tak dlho znamená opakovane meniť spôsob práce a pritom si zachovať dôvod, pre ktorý má ďalšia pieseň stále význam.
