Jackie sa sústreďuje na niekoľko dní po atentáte na prezidenta Johna F. Kennedyho. Jacqueline Kennedyová sa v priebehu okamihu stáva vdovou, no zároveň zostáva verejnou postavou, od ktorej sa očakáva, že bude reagovať pred celou krajinou.
Súkromný smútok pod neustálym verejným pohľadom
Natalie Portman hrá Jackie v období, keď musí riešiť pohreb, deti, odchod z Bieleho domu aj otázku, ako bude prezidentova éra zapamätaná. Film preto nesleduje celý jej život, ale krátky čas, v ktorom sa osobná trauma mieša s vedomým vytváraním verejnej pamäti.
Pablo Larraín využíva rozhovor s novinárom ako rámec, cez ktorý sa Jackie vracia k udalostiam. Rozdiel medzi tým, čo prežila, a tým, čo chce o týchto dňoch povedať verejnosti, je podstatnou súčasťou portrétu. Film ukazuje, že aj v okamihu hlbokého smútku zostáva prvá dáma súčasťou politického obrazu, ktorý sa už začína meniť na dejiny.
Jackie musí súčasne smútiť aj rozhodovať o tom, ako sa bude na tragédiu spomínať
Po atentáte sa súkromný život prvej dámy okamžite stáva verejnou udalosťou. Každé rozhodnutie o pohrebe, deťoch či odchode z Bieleho domu sledujú ľudia, ktorí od Jackie očakávajú symbolickú istotu v okamihu, keď ju sama nemá. Rozhovor s novinárom preto nie je iba rámcom pre spomienky. Ukazuje, že Jackie si veľmi dobre uvedomuje rozdiel medzi osobnou skúsenosťou a príbehom, ktorý zostane v dejinách. Film z nej nerobí chladnú stratégičku; skôr zachytáva, ako sa potreba uchovať manželov odkaz mieša s čerstvou traumou. Práve tento tlak dáva portrétu napätie aj bez tradičného životopisného oblúka od detstva po starobu.
