Massimov život sa v detstve rozdelí na obdobie pred smrťou matky a všetko, čo príde po nej. Ako dospelý pracuje ako novinár, no strata, ktorej ako chlapec nerozumel, zostáva prítomná v jeho vzťahoch aj v spôsobe, akým reaguje na vlastné spomienky.
Trauma sa nevracia ako jedna odpoveď, ale po útržkoch
Marco Bellocchio adaptoval autobiografický román Massima Gramelliniho a rozprávanie presúva medzi detstvom a dospelosťou. Valerio Mastandrea hrá muža, ktorý sa k minulosti vracia až v čase, keď ju dokáže pomenovať inak než ako dieťa.
Sladké sny preto nie sú iba príbehom smútku. Film ukazuje, ako neúplné vysvetlenie jednej udalosti môže ovplyvniť desaťročia života, kým človek získa odvahu pozrieť sa naň bez detských obranných mechanizmov.
Spomienky sa vracajú aj v dospelom živote
Massimo sa naučí fungovať, pracovať a budovať vzťahy, no detská strata nezostala uzavretou kapitolou. Práve naopak, vracia sa v situáciách, keď by mal reagovať na prítomnosť, no jeho emócie stále vychádzajú z niečoho nevysvetleného v minulosti. Film tak sleduje traumu bez jednoduchého mechanizmu: nejde o jednu spomienku, ktorú stačí pomenovať, ale o dlhodobý spôsob, akým človek vníma blízkosť a bezpečie.
Novinárska profesia vytvára zaujímavý kontrast. Massimo je zvyknutý pozorovať udalosti, hľadať fakty a skladať príbehy iných ľudí, no vlastný príbeh má dlho uložený v podobe, ktorú si vytvorilo dieťa. Návrat k minulosti preto nie je iba sentimentálny. Znamená prehodnotiť vysvetlenia, s ktorými vyrastal, a pripustiť, že dospelosť sama osebe nezaručuje porozumenie tomu, čo sa stalo. Sladké sny stoja na pomalom procese prijímania straty, nie na rýchlom uzdravení.
