Marina po náhlej smrti partnera Orlanda zistí, že jej smútok okolie vôbec neberie ako samozrejmosť. Namiesto priestoru na rozlúčku čelí otázkam, podozrievaniu a odmietaniu zo strany jeho rodiny aj inštitúcií.
Právo smútiť sa zmení na zápas o dôstojnosť
Sebastián Lelio sleduje Marinu cez situácie, v ktorých jej ostatní opakovane dávajú najavo, že jej vzťah k Orlandovi nepovažujú za rovnocenný. Daniela Vega nesie film ako postava, ktorá sa musí vyrovnať so stratou a zároveň brániť svoje miesto v príbehu človeka, s ktorým žila.
Fantastická žena preto nestavia konflikt na otázke, či Marina Orlanda milovala. Pre ňu je to jasné od začiatku. Napätie vzniká z toho, koľko ďalších ľudí si osobuje právo určovať, ako má vyzerať jej smútok, čo si smie odniesť a či sa vôbec môže rozlúčiť.
Marina odmieta, aby o jej vzťahu rozhodovali ľudia, ktorí pri ňom neboli
Po Orlandovej smrti sa otázka smútku veľmi rýchlo zmení na otázku legitimity. Rodina zosnulého, polícia aj zdravotníci majú moc určovať, kam Marina smie ísť, čo si môže vziať a či je vôbec vnímaná ako partnerka. Film tým ukazuje diskrimináciu cez konkrétne každodenné situácie, nie iba cez otvorené urážky. Daniela Vega hrá Marinu s pevnosťou, ktorá nevylučuje zraniteľnosť; hrdinka nemusí neustále dokazovať silu, aby si zaslúžila rešpekt. Fantastická žena preto nie je postavená na tom, či ju okolie nakoniec prijme. Dôležitejšie je, že Marina si napriek tlaku zachováva právo pomenovať vlastný vzťah, vlastnú stratu a vlastnú identitu bez cudzieho povolenia.
