Slávne Boléro dnes pôsobí tak samozrejmo, že je ľahké zabudnúť na zvláštnosť jeho vzniku. Film Anne Fontaine sa vracia do Paríža dvadsiatych rokov a sleduje Maurica Ravela vo chvíli, keď od neho Ida Rubinsteinová chce nový balet. Očakávanie je vysoké, skladateľ je uznávaný, no práve v rozhodujúcom momente nedokáže nájsť hudobný nápad, s ktorým by bol spokojný.
Bolero preto nestavia životopis na zozname úspechov. Zaujíma sa o tvorivú slepú uličku a o ľudí, spomienky či sklamania, ktoré Ravela sprevádzajú pri hľadaní riešenia. Raphaël Personnaz je v centre filmu, Doria Tillier a Jeanne Balibar zastupujú dve výrazné ženy v jeho okolí – Misiu Sert a choreografku Rubinsteinovú.
Portrét skladateľa cez jedno jediné dielo
Výber konkrétnej skladby dáva filmu pevný rámec. Divák vie, kam príbeh smeruje, preto napätie nevzniká z otázky, či Boléro vznikne, ale ako sa Ravel dostane od prázdneho papiera k forme založenej na neustálom opakovaní a postupnom náraste. Známy výsledok tak neprekáža; práve naopak, umožňuje sústrediť sa na proces.
Fontaine nepotrebuje pokryť celý Ravelov život, aby vytvorila zrozumiteľný portrét. V 119 minútach prepája umeleckú prácu s dobou, osobnými vzťahmi a skladateľovou pamäťou. Bolero môže preto fungovať aj pre človeka, ktorý o Ravelovi veľa nevie. Stačí poznať melódiu – film potom ukazuje, aká neistá a nepriama cesta viedla k niečomu, čo dnes znie tak nevyhnutne.
Známa hudba navyše umožňuje divákovi počúvať film inak. Každý návrat k rytmu Boléra nesie význam, pretože poznáme výsledok, ale ešte len sledujeme, ako sa k nemu Ravel dopracoval.
