Kina a Juk nie sú animované postavičky, ale polárne líšky pohybujúce sa v reálnej arktickej krajine. Guillaume Maidatchevsky z prírodopisného materiálu vytvára rodinný príbeh bez toho, aby zvieratá začali hovoriť alebo sa správať ako ľudia.
Rozdelenie, ktoré spôsobí samotná krajina
Dvojica očakáva mláďatá, keď zmena ľadu oddelí ich cesty. Film potom sleduje každé zviera zvlášť a dramatický oblúk vzniká z konkrétnych potrieb: nájsť potravu, vyhnúť sa nebezpečenstvu a dostať sa späť k partnerovi.
Klimatické podmienky tak nie sú vysvetľujúcim dodatkom. Sú motorom deja. To umožňuje hovoriť o meniacej sa Arktíde bez toho, aby film prerušoval dobrodružstvo didaktickými blokmi.
Práve tento prístup robí z Príbehu líštičiek zaujímavý hybrid. Mladší divák môže sledovať jednoduchú cestu dvoch zvierat k sebe, zatiaľ čo starší vidí, ako silno správanie a prežitie závisia od prostredia. Príbeh je ľudsky čitateľný, ale zvieratá si zachovávajú vlastnú prirodzenosť.
Príroda píše pre líšky dej bez scenára
Keď ľad rozdelí Kinu a Juka, film nepotrebuje zvieratám pripisovať ľudské dialógy, aby vytvoril jasnú dramatickú situáciu. Potrava, vzdialenosť, počasie a bezpečie mláďat dávajú ich pohybu zrozumiteľné ciele. Práve reálne prostredie zároveň bráni tomu, aby sa dobrodružstvo zmenilo na úplne vymyslenú rozprávku. Arktída nie je kulisa, ktorú možno ľubovoľne prispôsobiť príbehu; je to sila, ktorá určuje, čo je možné. Vďaka tomu môže rodinný film hovoriť o zmene klímy cez konkrétnu skúsenosť dvoch zvierat. Návrat k partnerovi preto nie je abstraktným cieľom, ale výsledkom množstva malých rozhodnutí v neustále sa meniacom teréne.
