Dánska tragikomédia sa odohráva v druhej polovici osemdesiatych rokov v rodine, ktorú ovláda svojrázny psychiater Uffe. Doma vystupuje ako absolútna autorita, rád provokuje okolie a hranica medzi jeho charizmou, humorom a ubližovaním sa neustále posúva.
Otec, ktorý si doma prisvojil právo určovať realitu
Henrik Ruben Genz vychádza z autobiografického materiálu Jensa Blendstrupa a necháva rodinu postupne zistiť, že Uffeho výstrednosť nie je iba neškodná zvláštnosť. Čím sú deti staršie, tým jasnejšie vidia dôsledky jeho potreby ovládať domácnosť.
Tak káže Boh preto kombinuje absurdný humor s nepríjemným rodinným portrétom. Smiech a strach tu často vyrastajú z tej istej situácie a film odmieta jednoduché vysvetlenie, že výrazná osobnosť automaticky znamená dobrého rodiča.
Charizma otca má pre rodinu čoraz vyššiu cenu
Uffe dokáže byť zábavný, inteligentný aj krutý a práve táto kombinácia vysvetľuje, prečo jeho okolie tak dlho prijíma správanie, ktoré by od cudzieho človeka znášalo oveľa ťažšie. V rodine má postavenie autority a navyše vie každú situáciu premeniť na predstavenie, v ktorom určuje pravidlá. Humor preto nie je opakom bolesti; často je spôsobom, ako ju prekryť alebo oddialiť chvíľu, keď ju treba pomenovať.
Film sleduje aj to, čo sa stane, keď sa obraz neotrasiteľného otca začne rozpadať. Rodina musí znovu definovať vzťahy, ktoré sa roky točili okolo jeho nálad a rozhodnutí. Tragikomický tón je dôležitý, pretože život v podobnom prostredí nebýva nepretržite temný. Práve striedanie absurdných a bolestivých momentov ukazuje, prečo sú väzby k dominantnému rodičovi také komplikované. Tak káže Boh nie je jednoduchým rozsudkom nad jedným mužom, ale portrétom domácnosti, ktorá sa učí rozpoznávať rozdiel medzi láskou, obdivom a strachom.
