Robert Eggers vo filme Nosferatu vracia upíra k podobe, v ktorej nie je romantickým antihrdinom, ale zdrojom chorobnej posadnutosti a strachu. Režisér známy filmami Čarodejnica, Maják a Severan pracuje s historickým prostredím, fyzickými detailmi a atmosférou, ktorá vzniká ešte predtým, než sa príšera naplno ukáže.
Upír nemusí byť príťažlivý, aby bol fascinujúci
Moderné upírske príbehy často stavajú na zvádzaní, elegancii alebo tragickej romantike. Nosferatu sa vracia k inému typu hrozby: bytosť pôsobí ako narušenie prirodzeného poriadku. Už samotná prítomnosť môže meniť správanie ľudí, prinášať chorobu a vytvárať pocit, že dom, izba alebo ulica prestali byť bezpečné.
Eggersov prístup je vhodný pre horor, ktorý nechce diváka strašiť iba náhlym zvukom. Kostýmy, svetlo sviečok, architektúra a pomalší pohyb postáv dokážu vytvoriť dojem sveta, v ktorom má povera rovnakú psychologickú silu ako fakt. Divák nemusí hneď vedieť, čo je možné; stačí, že postavy začnú veriť, že niečo prekročilo hranicu.
Posadnutosť je nebezpečná z oboch strán
Príbeh Nosferatu tradične nestojí iba na love koristi. Dôležitá je aj psychologická väzba medzi upírom a ženou, na ktorú sa sústredí. Horor tým získava nepríjemnú intimitu: hrozba neprichádza anonymne z diaľky, ale cielene vstupuje do súkromia a pokúša sa ovládnuť pozornosť, sny aj vzťahy.
Nosferatu tak oslovuje skôr diváka, ktorý chce gotický horor s dôrazom na náladu, obraz a telesný nepokoj než rýchlu sériu útokov. Ikonická príšera má za sebou viac než storočie filmovej histórie, no práve návrat ku koreňom môže pôsobiť sviežo v čase, keď sa upír často mení na romantickú fantáziu.
Zvuk môže byť v takomto horore rovnako dôležitý ako obraz. Škrabanie, dych, kroky či neprirodzené ticho dokážu pripraviť diváka na prítomnosť hrozby skôr, než ju uvidí. Eggersov dôraz na prostredie dáva priestor, aby sa strach neusadil iba v jednej príšere, ale v celom dome, meste a nočnom priestore, cez ktorý sa postavy pohybujú.
