Divadelný herec a režisér Júsuke Kafuku po smrti manželky prijme prácu v Hirošime, kde má inscenovať Čechovovho Uja Váňu. Organizátori mu pridelia vodičku Misaki, ktorá ho každý deň vozí v jeho červenom Saabe a postupne sa stáva človekom, pred ktorým dokáže hovoriť o minulosti otvorenejšie.
Auto sa mení na priestor pre veci, ktoré zostali nevyslovené
Rjúsuke Hamaguči spája skúšanie divadelnej hry s cestami po meste. Hidetoši Nišidžima a Tóko Miura vytvárajú dvojicu, ktorá si spočiatku udržiava odstup, no spoločné jazdy postupne odkryjú straty, vinu a tajomstvá, ktoré si každý z nich nesie.
Drive My Car tak nestojí na jednom dramatickom odhalení. Dôležité je, ako sa spomienky vracajú cez rozhovory, text divadelnej hry aj ticho medzi dvoma ľuďmi. Práve pomalé približovanie Kafukua a Misaki tvorí jadro filmu.
Červený Saab sa mení na miesto, kde nemožno hrať divadelnú rolu
Júsuke dokáže na skúške viesť hercov cez presný text, no počas jázd s Misaki nemá pripravenú repliku ani jasne rozdelené postavy. Ich rozhovory preto postupujú pomaly a bez potreby okamžite niečo vyriešiť. Obaja si nesú stratu, ktorú nevedia jednoducho pomenovať, a práve pravidelnosť cesty vytvára priestor, v ktorom sa môžu k minulosti vracať z rôznych uhlov. Ujo Váňa pritom nie je oddelenou kultúrnou dekoráciou. Repliky hry začínajú rezonovať s tým, čo postavy nedokážu povedať priamo. Drive My Car tak stojí na trpezlivosti: význam sa neskladá z jedného odhalenia, ale z postupného prijatia toho, že niektoré otázky zostanú bez úplnej odpovede.
