Dve slová ako kľúč nesledujú jednu cestu ani jediného hlavného hrdinu. Dan Svátek skladá film z viacerých postáv roztrúsených po rôznych krajinách a necháva ich príbehy dotýkať sa tém, ktoré sa nedajú vyriešiť rýchlym rozhodnutím. Rodinné vzdialenie, choroba, vina, strata aj potreba odpustenia vytvárajú mozaiku, v ktorej sa jednotlivé línie postupne začnú navzájom osvetľovať.
Medzi postavami sa objavujú Ivan Franěk a David Švehlík, no film nestavia na jednej hviezdnej osi. Dôležitejšie je, že každý človek prichádza s iným typom problému a v inom životnom štádiu. Niekto sa snaží obnoviť poškodený vzťah, iný hľadá spôsob, ako prijať veci, ktoré už nemožno zmeniť. Medzinárodné prostredie zdôrazňuje vzdialenosť, ale zároveň ukazuje podobnosť základných potrieb.
Mozaika, ktorá sa neskladá cez náhodný trik
Film sa vyhýba tomu, aby všetky línie spájal jednou veľkou zápletkou. Prepojenie je skôr tematické: postavy si nesú rozhodnutia, ktoré majú následky, a každá z nich sa musí rozhodnúť, čo ešte dokáže napraviť. Vďaka tomu môže príbeh preskakovať medzi miestami bez toho, aby išlo iba o pohľadnicové cestovanie.
Odpustenie ako čin, nie pekná veta
Dve slová ako kľúč fungujú najmä vtedy, keď divák prijme pokojnejší, premýšľavý spôsob rozprávania. Film sa zaujíma o vnútorné posuny a rozhovory viac než o veľké dramatické zvraty. Jeho témy sú široké, no vracajú sa k veľmi konkrétnej otázke: čo urobí človek vo chvíli, keď už nestačí ľutovať minulosť. Práve tam sa jednotlivé príbehy stretávajú, aj keď ich postavy žijú ďaleko od seba.
