Skupina mladých fanúšikov vyrastala na filmoch o Arthurovi a Minimojoch. Keď dostanú príležitosť navštíviť opustený dom spojený s nakrúcaním série, výlet berú ako splnený detský sen. Miesto však veľmi rýchlo ukáže, že nostalgia nemusí byť bezpečná.
Z rodinnej fantasy sa stáva meta-horor
Arthur už tentoraz nie je hrdinom dobrodružstva. Svet pôvodných filmov funguje ako predmet fanúšikovskej posadnutosti, ktorý postavy priláka na miesto, kam by inak nikdy nešli. Barthélemy Grossmann tak využíva známu značku ako súčasť hororovej pasce.
Scenár napísal Luc Besson, autor knižnej predlohy aj tvorca filmovej série. Mathieu Berger, Thalia Besson a Lola Andreoni patria k mladému obsadeniu filmu, ktorý cieli na úplne iné publikum než pôvodní Minimojovia a vedome premieňa detskú spomienku na príčinu nepokoja.
Nostalgia sa mení na dôvod, prečo ignorovať varovanie
Mladí fanúšikovia nevstupujú do opusteného domu ako ľudia, ktorí očakávajú nebezpečenstvo. Naopak, chcú sa dostať čo najbližšie k svetu, ktorý poznajú z detstva, a práve táto dôvera robí prostredie účinným. Každý známy motív môže najprv pôsobiť ako milá pripomienka série a o chvíľu ako znak, že postavy prekročili hranicu. Arthur: Prekliatie preto stavia horor na prevrátení fanúšikovskej túžby. Miesto, ktoré malo umožniť dotknúť sa fikcie, začne pôsobiť ako priestor, kde si postavy prestávajú byť isté, čo z ich spomienok je ešte bezpečné. Hororový účinok navyše rastie z generačného posunu publika. To, čo si postavy pamätajú ako bezpečný detský svet, sa vracia v dospelosti v podobe, ktorá ich vlastnú nostalgiu používa proti nim.
