Krátka dráma s hororovým napätím En ny dag truer sleduje Borghild, ženu trpiacu demenciou, ktorá niekoľko dní pred Vianocami začne v tichom byte znovu prežívať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla. Postupne stráca istotu, čo patrí minulosti a čo sa deje práve teraz.
Keď pamäť prestane poskytovať bezpečnú časovú os
Demencia mení základné pravidlo filmového rozprávania: postava si nemôže byť istá, či udalosť, ktorú vidí, je aktuálna, spomínaná alebo nesprávne poskladaná z viacerých období. Divák sa tak dokáže ocitnúť v podobnej neistote bez toho, aby film musel používať klasické hororové monštrum.
Vianočný čas tento pocit ešte zosilňuje. Sviatky sú spojené s opakovaním rituálov, rodinnými spomienkami a predmetmi, ktoré sa každý rok vracajú na rovnaké miesto. Pre človeka so slabnúcou pamäťou je takáto koncentrácia minulosti upokojujúca aj znepokojujúca. Jedna ozdoba otvára príjemný obraz a hneď za ním niečo, čo bolo desaťročia potlačené.
Dvadsaťštyri minút núti film pracovať presne
Henrik Schefte režíruje približne 24-minútový titul s Unn Vibeke Hol a Norvaldom Marstrandom Heidelom medzi hlavnými menami. Krátky formát neumožňuje vysvetľovať každú spomienku ani vytvárať rozsiahlu mytológiu. O to dôležitejší je výber niekoľkých obrazov, ktoré sa vracajú a zakaždým znamenajú niečo trochu iné.
En ny dag truer je silný najmä vtedy, keď rešpektuje perspektívu Borghild a nepoužíva demenciu iba ako trik na zmätenie diváka. Skutočný strach spočíva v strate istoty, že človek dokáže odlíšiť bezpečný byt od starého nebezpečenstva. Ak film túto hranicu spracuje citlivo, hororový pocit dokáže vyrastať priamo z ľudskej zraniteľnosti.
Byt funguje ako mapa pamäti. Predmety zostávajú na rovnakých miestach, no ich význam sa mení podľa toho, v ktorom čase sa Borghild práve cíti byť. Dvere do vedľajšej izby dokážu viesť do prítomnosti aj do veľmi starej spomienky. Takéto priestorové riešenie umožňuje vytvárať neistotu bez lacných zvratov a zároveň zachovať príbeh pevne pri skúsenosti hlavnej postavy.
