Jedenásťročná Sophie trávi dovolenku v tureckom rezorte so svojím mladým otcom Calumom. Plávajú, hrajú biliard, jedia a občas si navzájom zapnú malú kameru. Pre dieťa ide o obyčajný spoločný čas; pre dospelú Sophie sa neskôr tie isté spomienky stanú materiálom, ku ktorému sa vracia s iným porozumením.
Dovolenka, ktorú dieťa vidí inak než dospelá spomienka
Charlotte Wells stavia Aftersun na rozdiele medzi tým, čo Sophie vtedy dokázala vidieť, a tým, čo si z Calumovho správania dokáže poskladať o roky neskôr. Paul Mescal a Frankie Corio nesú film drobnými situáciami, nie veľkými vysvetleniami.
Calum sa snaží byť prítomným otcom, no divák si všíma aj únavu, osamelosť a chvíle, ktoré dcéra ešte nevie pomenovať. Záznamy z kamery preto nie sú len nostalgiou. Stávajú sa neúplným archívom človeka, ktorého Sophie poznala najmä z detskej perspektívy.
Dospelá spomienka vidí v dovolenkových detailoch niečo, čo dieťa ešte nepoznalo
Aftersun pracuje s pamäťou veľmi presne: nie ako s dokonalým záznamom, ale ako s materiálom, ktorému človek neskôr pridáva nový význam. Sophie si pamätá spoločné kúpanie, hotel, rozhovory a kameru, no dospelá verzia týchto chvíľ už dokáže vidieť aj Calumovu únavu a momenty odpojenia. Film preto nemusí vysvetliť všetko, čo otec prežíval. Stačí, že ukáže rozdiel medzi tým, čo dieťa zaznamenalo, a tým, čo dospelý divák dokáže z rovnakého obrazu vycítiť. Vďaka tomu je dovolenkové prostredie zároveň teplou spomienkou aj miestom melanchólie. Nie preto, že by sa tam nestalo nič pekné, ale preto, že pekné chvíle nemožno vrátiť a doplniť novými otázkami.
