Muž stroskotá na tropickom ostrove a jeho prvou myšlienkou je únik. Stavia plť, skúša sa dostať na more a opakovane naráža na obrovskú červenú korytnačku, ktorá mu cestu prekazí. Červená korytnačka však z tohto jednoduchého východiska nevytvára klasický príbeh o prežití. Postupne mení význam ostrova aj samotnej túžby vrátiť sa do civilizácie.
Režisér Michael Dudok de Wit rozpráva takmer bez slov. Namiesto dialógov pracuje s pohybom postáv, zvukmi prírody, zmenami počasia a s tým, ako sa človek učí čítať priestor okolo seba. Minimalistická animácia nerobí z ostrova atrakciu. Pláž, les, voda a noc sa stávajú rytmom každodenného života a divák si postupne všíma drobné zmeny, ktoré by v hovorenom príbehu mohli zostať v úzadí.
Bez dialógov, no s jasnými emóciami
Stretnutie s korytnačkou otvorí druhú, oveľa osobnejšiu časť filmu. Samota už nie je jedinou témou a otázka úniku ustupuje rodine, blízkosti a plynutiu času. Fantastický prvok film nevysvetľuje pravidlami. Prijíma ho podobne prirodzene ako príliv alebo búrku, vďaka čomu pôsobí skôr ako obraz životného cyklu než ako záhada určená na rozlúštenie.
Príbeh o tom, čo vlastne znamená domov
Červená korytnačka je vhodná pre divákov, ktorým neprekáža pomalšie tempo a rozprávanie obrazom. Nie je založená na množstve zvratov ani na humore typickom pre rodinné animované filmy. Jej sila spočíva v jednoduchosti: sleduje človeka, prírodu a vzťahy bez potreby pomenovať každú emóciu. Práve preto môže záver pôsobiť silnejšie než oveľa hlasnejšie dobrodružstvá. Práve absencia slov robí z drobných zmien správania hlavný spôsob, akým film komunikuje s divákom.
