Radek sa po takmer dvadsiatich rokoch vracia do Prahy a namiesto polície zamieri do nočného rozhlasového vysielania. Moderátorke Eve začne rozprávať o starom zločine, o ktorom sa podľa neho príliš dlho mlčalo.
Živé vysielanie ako pasca bez tlačidla späť
Robert Sedláček si vyberá rádio ako priestor, kde každá zverejnená informácia okamžite začína žiť pred publikom. Eva musí rozhodovať, čo nechá zaznieť a čo ešte dokáže overiť, zatiaľ čo Radek využíva priamy prenos na vlastný plán. Film tak nestavia napätie na fyzickom prenasledovaní, ale na slovách, ktoré už po odvysielaní nemožno vziať späť. Minulosť sa postupne skladá pred poslucháčmi a otázka pravdy sa mieša s otázkou, kto ju práve rozpráva.
Rádio dáva Radekovi publikum skôr, než má ktokoľvek istotu, čo z jeho rozprávania je možné potvrdiť
Eva preto nerieši iba príbeh hosťa, ale aj zodpovednosť moderátorky, ktorá môže jednou otázkou nasmerovať živé vysielanie úplne iným smerom. Radek zasa vie, že čas v éteri je obmedzený, a využíva napätie medzi zvedavosťou poslucháčov a potrebou overovať informácie. Premlčané tak dokážu vytvoriť thrillerovú situáciu takmer bez tradičnej akcie. Každé nové tvrdenie mení význam toho predchádzajúceho a zároveň zvyšuje tlak na ľudí mimo štúdia, ktorí vysielanie počúvajú. Film pracuje s otázkou, či zverejnenie pravdy automaticky znamená spravodlivosť a kto nesie následky, keď sa osobná minulosť začne riešiť pred verejnosťou v reálnom čase. Rozhlasové štúdio sa preto mení na priestor bez bezpečného odstupu, kde osobná výpoveď, novinárska zodpovednosť a verejný záujem prestávajú byť jasne oddelené.
