Hororová romanca Leviticus stavia na nepríjemne jednoduchej schopnosti príšery: bytosť preberá podobu človeka, po ktorom obeť najviac túži. Dvaja tínedžeri preto nebojujú iba s vonkajšou hrozbou. Nebezpečenstvo používa ich vlastnú túžbu ako masku a z každej blízkej postavy robí otázku dôvery.
Najhoršia príšera vyzerá ako splnené prianie
Bežný horor varuje pred tým, čo je cudzie alebo neprirodzené. Leviticus toto pravidlo obracia. Keď monštrum napodobní človeka, ku ktorému postava cíti najsilnejšiu príťažlivosť, prvou reakciou nie je útek, ale priblíženie. Hrdinovia tak musia bojovať proti vlastnému emocionálnemu impulzu, nie iba proti fyzickej sile protivníka.
Tínedžerský vek túto hru ešte zosilňuje. Zamilovanosť, neistota a potreba prijatia sú intenzívne aj bez nadprirodzenej hrozby. Film ich premieňa na praktický problém prežitia: postava potrebuje rozlíšiť skutočného človeka od predstavy, ktorú si o ňom vytvorila a ktorú teraz príšera presne kopíruje.
Dôvera ako súčasť pravidiel hororu
Adrian Chiarella režíruje film s Joeom Birdom a Stacy Clausen medzi hlavnými menami. Približne 88-minútová stopáž drží príbeh pri jednom ústrednom pravidle. Dôležité preto nie je množstvo rôznych monštier, ale spôsob, podľa ktorého sa dá napodobenina odhaliť a akú cenu má nesprávne rozhodnutie.
Romantika a horor tu nie sú dve oddelené vrstvy. Túžba je priamo nástrojom hrozby. Vyznanie, dotyk aj obyčajné stretnutie nesú dvojitý význam, pretože hrdinovia sa učia neveriť práve tomu obrazu, ktorý by za normálnych okolností chceli vidieť najviac.
