John Davidson si ako tínedžer začne všímať hlasové a telesné tiky, ktoré nevie ovládať. V prostredí Británie osemdesiatych rokov však jeho okolie Tourettovmu syndrómu často nerozumie. Namiesto vysvetlenia preto prichádzajú podozrenia, že sa správa naschvál alebo že nedokáže dodržiavať pravidlá.
Film Prisahám, že za to nemôžem vychádza z Davidsonovho skutočného života. Kirk Jones ho napísal aj režíroval a v hlavnej úlohe dospelého Johna sa predstavuje Robert Aramayo. Dôležité postavy v jeho okolí hrajú aj Maxine Peake, Shirley Henderson a Peter Mullan.
Život s diagnózou, ktorej okolie nerozumie
Príbeh sleduje viac rokov, takže nejde iba o okamih diagnózy. Ukazuje, ako sa dlhodobé nepochopenie podpisuje na vzťahoch, škole a sebavedomí človeka, ktorý nevie jednoducho vypnúť prejavy svojho stavu podľa situácie.
Postupne sa do popredia dostáva aj podpora ľudí, ktorí sa snažia pochopiť, čo tiky znamenajú a čo nie. Davidson sa neskôr stal aktivistom a verejným obhajcom ľudí s Tourettovým syndrómom, takže film prepája osobný príbeh s širším spoločenským kontextom.
Biografický rámec pritom zostáva ukotvený v konkrétnej skúsenosti jedného človeka. Namiesto všeobecného vysvetľovania diagnózy sledujeme, ako sa mení Johnov vzťah k sebe samému aj k ľuďom okolo neho.
Prijatie diagnózy nemení iba Johna, ale aj ľudí okolo neho
Tourettov syndróm vo filme nie je jednorazový zvrat, po ktorom sa všetko vysvetlí. John musí opakovane vstupovať do prostredí, kde jeho tiky niekto číta ako provokáciu, nevychovanosť alebo slabú sebakontrolu. Zmena preto nastáva aj na strane rodiny, školy a spoločnosti. Keď sa objaví presnejšie pomenovanie toho, čo prežíva, nevyrieši automaticky predsudky, ale dá mu jazyk, ktorým môže svoju skúsenosť vysvetľovať. Práve tento posun od hanby k verejnému hlasu prepája osobný životopis s neskorším aktivizmom.
