Olympiáda v Mníchove mala byť pre americkú ABC ďalším športovým vysielaním. Rukojemnícka kríza však športových producentov v priebehu pár minút prinúti robiť prácu spravodajskej redakcie, na ktorú neboli pripravení.
Geoff Mason sa ocitá pri rozhodnutiach, ktoré už nie sú o poradí disciplín v programe. Musí pracovať s neoverenými informáciami, živými obrazmi a vedomím, že vysielanie sledujú nielen diváci, ale potenciálne aj ľudia zodpovední za útok.
Keď sa z technickej možnosti vysielať stane morálne rozhodnutie
Tim Fehlbaum sústreďuje film do televízneho zákulisia a robí z technických možností etický problém. To, že kamera niečo dokáže ukázať, ešte neznamená, že to má ísť okamžite do vysielania.
Mníchov 1972 preto rozpráva známu tragédiu cez ľudí, ktorí pomáhali definovať pravidlá živého spravodajstva ešte v momente, keď žiadne jasné pravidlá pre takú situáciu neexistovali.
Živé vysielanie skracuje čas na rozhodnutie na sekundy
Televízny štáb nemá luxus historického odstupu. Informácia, ktorá sa objaví v réžii, môže byť o chvíľu pred miliónmi divákov, a chyba sa už nedá vziať späť. Film preto môže vytvoriť napätie aj bez opustenia pracoviska. Producenti riešia obraz, komentár, overovanie zdrojov a zároveň otázku, či ich vlastné vysielanie nemôže ovplyvniť udalosť, ktorú sledujú. Mníchov 1972 tak nie je iba rekonštrukciou tragédie. Je aj príbehom okamihu, keď televízia zistila, že technická schopnosť ukázať všetko naživo prináša zodpovednosť rozhodnúť, čo sa v konkrétnej chvíli ukázať nemá.
