Rasťo Boroš v Kronike večných snílkov stavia do centra bratov žijúcich kdesi v kopcoch stredného Slovenska. Ich každodennosť však nie je pevne oddelená od minulosti: do prítomnosti vstupujú mŕtvi predkovia, rodinné predstavy a osudové ženy, ktoré majú v ich životoch väčšiu moc než praktický rozum. Výsledkom je komédia, ktorá sa vedome pohybuje medzi dedinskou groteskou a rozprávaním pripomínajúcim ľudovú legendu.
Timravovské korene bez muzeálneho prachu
Námet vznikol aj z inšpirácie Boženou Slančíkovou Timravou. Film však nepôsobí ako ilustrácia literatúry; skôr preberá pozorovanie ľudských slabostí a prenáša ho do vlastného filmového sveta. Lenivosť, pýcha, naivita či veľké romantické predstavy sú tu vlastnosti, ktoré postavy nielen charakterizujú, ale priamo určujú smer ich života. Práve preto môže groteska fungovať aj ako zrkadlo správania, ktoré sa napriek meniacim sa desaťročiam až tak nemení.
Na obraze sa stretávajú Samuel Teicher, Milan Ondrík, Milan Mikulčík, Anežka Petrová, Kristína Spáčová, Jana Oľhová a ďalší. Boroš napísal scenár a film aj režíroval; Slovenský filmový ústav uvádza 98-minútovú stopáž a rok výroby 2024.
Najzaujímavejšia nie je otázka, či príbeh smeruje k realistickému vysvetleniu všetkého, čo postavy prežívajú. Podstatnejšie je, ako prirodzene prijímajú vlastné mýty a ako sa cez ne vyrovnávajú s láskou, rodinou a pocitom, že svet im niečo dlhuje. Práve v tomto napätí medzi smiešnosťou a ľudskosťou má film svoj osobitý charakter.
Keď sa slabosť zmení na rodinnú legendu
Aj názov filmu presne vystihuje postavy, ktoré radšej snívajú, než by sa podriadili praktickému svetu. Ich fantázia môže pôsobiť ako únik, no zároveň je zdrojom energie, humoru a prekvapivej odolnosti. Boroš preto neukazuje iba slabosti; ukazuje aj dôvod, prečo sú títo ľudia napriek všetkému životaschopní.