Beau žije s neustálym strachom a každú bežnú situáciu vníma ako možný začiatok katastrofy. Keď sa má vydať za matkou, cesta domov sa začne rozpadať na sériu absurdných a znepokojujúcich udalostí, pri ktorých je čoraz ťažšie určiť, čo sa skutočne deje a čo filtruje jeho úzkosť.
Cesta k matke sa mení na odyseu cez vlastné obavy
Ari Aster stavia Joaquina Phoenixa do sveta, ktorý sa mení podľa Beauovho pocitu ohrozenia. Patti LuPone, Amy Ryan a ďalšie postavy vstupujú do príbehu ako ľudia, ktorých úmysly Beau nikdy nevie čítať bez strachu.
On sa bojí preto nepoužíva úzkosť iba ako vlastnosť hlavnej postavy. Celá forma filmu sa prispôsobuje jej prežívaniu a postupne spája rodinnú minulosť, vinu a potrebu dostať sa k matke do jedného čoraz menej spoľahlivého putovania.
Beauov svet sa správa tak, ako sa človeku so strachom môže javiť každý obyčajný problém
Meškajúci let, cesta cez ulicu alebo návšteva cudzieho domu získavajú rozmery katastrofy, pretože film divákovi nedáva stabilný odstup od Beauovho prežívania. Preto je ťažké určiť hranicu medzi objektívnou hrozbou a situáciou, ktorú zväčšuje jeho úzkosť. Matka pritom zostáva v centre príbehu aj v čase, keď fyzicky nie je prítomná. Beauove rozhodnutia sú formované pocitom viny a potrebou splniť očakávania, ktoré si so sebou nesie od detstva. On sa bojí tak funguje ako dlhá cesta cez vnútorný tlak jedného človeka. Absurdný humor nevytvára úľavu od strachu; skôr ukazuje, aké groteskné môže byť prostredie, keď každý ďalší krok vyzerá ako dôkaz najhoršieho scenára.
