Wimbledonské finále v roku 1980 postavilo proti sebe dvoch hráčov, ktorí na verejnosti pôsobili ako protiklady. Björn Borg bol symbolom chladnej kontroly a obhajoval ďalší titul, John McEnroe prichádzal ako výbušný mladší vyzývateľ, ktorého emócie boli rovnako známe ako jeho tenis.
Rivalita sa začína dávno pred prvým servisom
Film Janusa Metza sa neuspokojí so samotným finále. Vracia sa k tlaku, tréningu a osobným mechanizmom, ktorými obaja hráči zvládali kariéru. Sverrir Gudnason hrá Borga ako človeka, ktorého pokoj je výsledkom prísnej kontroly, Shia LaBeouf zasa McEnroea ako talent, ktorý emócie skrýva oveľa menej.
Stellan Skarsgård stvárňuje Borgovho trénera Lennarta Bergelina. Zápas je nevyhnutným vrcholom, no jadro filmu leží v cene, ktorú obaja platia za schopnosť fungovať pod extrémnym očakávaním publika, médií aj seba samých.
Najväčší súper sedí často na druhej strane vlastnej hlavy
Film ukazuje Borga a McEnroea ako protiklady, no postupne odhaľuje podobný tlak pod rozdielnym správaním. Borgova tvár pôsobí pokojne, pretože roky budoval systém kontroly; McEnroe necháva napätie vybuchovať navonok. Oboch však definuje potreba podať výkon v prostredí, kde sa každá chyba okamžite stáva verejnou. Finále preto nie je iba športovým vyvrcholením, ale stretnutím dvoch stratégií, ako zvládať rovnaký druh extrémneho očakávania. Keď film vracia pozornosť k tréningu a minulosti, zápas získava psychologickú váhu aj pre diváka, ktorý presný výsledok Wimbledonu z roku 1980 pozná. Rivalita tým dostáva zvláštnu symetriu. Každý hráč vidí na súperovi vlastnosť, ktorú sám potláča alebo nezvláda, a práve preto ich spoločné finále pôsobí ako viac než ďalší zápas v turnaji.
